braniq

Dnes nadránom som (konečne!) prichádzal k svojmu domu. Po príjemnom večere strávenom v spoločnosti svojej kamarátky a jej sestry som na ulici nečakane objavil nohy. Po podrobnejšej obhliadke som vo výklenku objavil aj zvyšok tela. Mladý muž s vyholenou hlavou po chvíli začal javiť známky života, teda... začal chrápať.

Žije! Spadol mi kameň zo srdca, ale moja misia neskončila. Vedľa tela ležali peniaze a telefón, ktorý v pravidelných intervaloch po bokoch blikal. Nevyzeral najlacnejšie. To si všimol aj okoloidúci, ktorý v návale radosti zo šťastia, ktoré ho takto v noci stretlo, skoro mladíka vo výklenku okradol.

Neplánoval som stáť do rána na mieste a strážiť majetok neznámeho. Veď na to je polícia. Moja informácia policajného dispečera síce veľmi nenadchla, nič proti okradnutiu vraj nemôžu urobiť, akurát príde hliadka a posnaží sa ho dostať domov. Kým však prišla policajná hliadka (ja som sa medzitým presťahoval do lóže - rozumej môj balkón) partia ľudí v strednom veku s telefónom odchádzala. Po pár krokoch sa vrátili aj po peniaze.

To, že ich polícia chytila, nie je podstatné. Je naozaj také ťažké nekradnúť? Čo je v ľuďoch, že sa navzájom okrádajú? Prečo si ubližujú, prečo sa nenávidia? Sme unášaní vesmírom na jednej lodi, prosím vás, správajte sa preto k sebe slušne. Nabudúce chcem ísť skôr spať, ráno vstávam do roboty. :)